Vyrastá bez otca, okolitý svet ho nezaujíma, hrá na automatoch, kradne matke peniaze a život v sídliskovom gete a občas necitlivom či nespravodlivom súdnom systéme ho privedie k prudkému pádu až na dno. Taký je filmový, ale aj skutočný príbeh chlapca menom Modris. Na plátno ho priniesol lotyšský režisér a scenárista Juris Kursietis. Art Film Fest ho uvádza v Medzinárodnej súťaži hraných filmov.
Váš film Modris je naturalistickou sociálnou drámou nakrútenou akoby dokumentárnou kamerou. Divák má pocit, akoby sa pozeral viac na skutočný život, ako na hraný film. Ako ste sa k tomuto príbehu dostali a prečo ste si ho zvolili ako tému svojho hraného debutu?
Keď som mal 20 rokov, pracoval som v televízií ako novinár. Naučil som sa analyzovať súčasné dianie, bol som na tepe udalostí. Vždy ma zaujímali sociálne témy, príbehy ľudí, ktoré v televíziách či v novinách nevidíme. Dnešným médiám vládnu na jednej strane popové hviezdy a celebrity, na druhej vojny a smrť. Akoby nič medzitým neexistovalo. Ale kde sú tí ľudia, ktorých denne vidíme na uliciach a cítime, že majú nejaké problémy? Prečo sa o nich nestaráme?
Chceli ste teda upozorniť na individuálny príbeh chlapca z problematických pomerov, aký sa každodenne odohráva v lotyšskej, ale napríklad aj slovenskej spoločnosti?
Modris skutočne existuje a skutočne sa dostal do problémov, aké zobrazujem vo filme. Jeho príbeh mi rozpovedal jeho advokát, môj priateľ. Cítil sa vinný, že neurobil viac pre toho chlapca, aby ho zachránil. Je to vlastne rodinná dráma, ktorá sa však vyhrotí a justičný systém posúdi chlapcovu krádež takým trestom, akoby niekoho znásilnil.
Je teda váš film aj kritikou justičného si spoločenského systému v Lotyšsku?
Nevedel som sa zbaviť príbehu Modrisa, znepokojoval ma. Videl som veľa takýchto príbehov. Cítil som, že túto tému musím nastoliť. Teraz, a nie o päť či desať rokov. Lebo postkomunistické systémy stále chránia bohatých a vplyvných, ale nad chudobnými a nikým nechránenými vynášajú často nespravodlivé či príliš prísne tresty.
Myslím, že váš príbeh by mohol byť nakrútený rovnako aj na Slovensku, v Poľsku, v Maďarsku a ďalších krajinách v regióne. Ukazuje problém charakteristický pre krajiny, ktoré zažili komunizmus?
Nakrúcal som ho pre lotyšské publikum. U nás vzniknú dva filmy ročne. A v krajine s ani nie dvoma miliónmi obyvateľov sa na Modrisa prišlo do kín pozrieť 20-tisíc ľudí, čo je veľký úspech. Isto v sebe nesie stigmu regiónu poznačeného sovietskou minulosťou, ale keď sme ho premietali napríklad v Indii v kine pre 800 ľudí, všetci domáci sa s ním stotožnili a rozprávali nám podobné príbehy. Myslím si, že Modris má čo dočinenia so svetom, ako dnes funguje, ako všetci chcú uspieť a tí, ktorí neuspejú, sú vyčlenení na okraj.
V čom je teda pre Modrisa nádej?
Každý môže mať iný názor na to, ako sa film skončí. V mojom pohľade ho bolo bezpečné nechať na síce nepríjemnom mieste, pykať za chyby. Preto, aby si uvedomil, že za svoje rozhodnutia musí prevziať zodpovednosť. Pre mňa tým pádom dospel.
