00

dní


00

hodín


00

minút


00

sekúnd


Na káve s porotcom: Filmom búrame mediálny obraz o Palestínčanoch

photo: reefe | www.reefe.sk

Pre jej výrazné oči a nápadnú gestikuláciu ju neprehliadnete. Keď sa s ňou rozprávate, strhne vás svojím zanietením, najmä ak rozpráva o témach jej blízkych. Herečka a režisérka z palestínskej rodiny pochádzajúcej z Nazaretu Samar Qupty sa po roku vrátila do Košíc, aby s ďalšími porotcami vybrala najlepší film z medzinárodnej súťaže Art Film Festu.

 

Minulý rok ste na festival prišli s filmom Stanica 48, ktorý vyhral hlavnú cenu a Tamer Nafar cenu pre najlepšieho herca. Ako vnímate ocenenia od filmových profesionálov?

Je to dobrý pocit, najmä keď vás ocenia profesionálni umelci zo svetového prostredia. Dáva mi to pocit, že náš príbeh je medzinárodný a dokáže sa dotknúť hocikoho. A i keď je aj lokálny, dá sa vnímať univerzálne. Ocenenie je tiež povzbudením do budúcna, nebáť sa hovoriť svoj názor. Potvrdzuje to, že sila kinematografie je veľká.

 

Aká bola spolupráca s režisérom Udom Alonim, hercom Tamerom Nafarom a “gangom”, ako vám hovoril režisér?

Naozaj to bolo ako v gangu (smiech). Pretože čo sa týka produkcie, boli sme kamaráti, alebo sme sa pri výrobe nimi rýchlo stali. Boli sme skoro ako rodina. Pracovali sme bok po boku – Palestínčania a Izraelčania, Arabi a Židia. Cítili sme, že robíme tento projekt z hĺbky našich sŕdc, brali sme ho vážne a osobne. Je to iné, ako všetky projekty, na ktorých som predtým robila. Už pred nakrúcaním, aj dva či tri mesiace, sme spolu trávili čas – na skúškach aj vo voľnom čase. Pracovali sme na chémii medzi nami a vyšlo to tak, že sme vlastne nikdy ani oficiálne nezačali filmovanie. Nedá sa hovoriť ani o režírovaní, pretože už vtedy sme boli napojení na tú energiu.

 

Vo filme ste dokonca spievali, aj keď speváčkou ste dovtedy neboli.

Naozaj nie som speváčka, bolo to prvýkrát, čo som spievala. Pamätám si, že na kastingu mi Udi povedal, že s Tamerom máme medzi sebou dobrú energiu a nech mu ešte ukážem, ako spievam. Zostala som zaskočená. Vtedy som sa si len priala, aby sa stalo niečo a ja som sa vyparila. No potom som si uvedomila, že keď chcem hrať hudobníčku, tak musím skutočne vystupovať ako speváčka, a to napríklad aj pred tromi stovkami komparzistov. Začala som chodiť na hlasové skúšky, no nečakala som, že budem vo filme aj reálne spievať. A odvtedy vystupujeme ako kapela na koncertoch v rôznych mestách Európy.

 

V skladbe Ya Reit Tamar rapuje: “Mahmoud Darwish napísal, že sa staneme národom vtedy, keď básnik opíše ženské telo. Ja hovorím, že ním budeme, keď poetka opíše mužské telo”. Vaša postava Manar, ako aj film samotný, poukazujú na ženské témy. Aké reakcie ste dostávali vo svete?

Je to veľmi silná téma, hlavne preto, že film končí záberom na tvár Manar, čo je taký oblúk od začiatku k záveru. Myslím si, že to bol aj zámer, pretože ženské témy sa netýkajú exkluzívne len arabskej spoločnosti. Týkajú sa celého sveta, aj keď v iných rozmeroch. Potvrdilo sa mi, že to bolo dôležité ukázať. Ženy mi po projekciách ďakovali, bolo to dojemné. Nezáleží totiž, akým jazykom rozprávame, či z akej krajiny pochádzame, my ženy máme niečo spoločné. A všetky tie limity, hranice medzi nami sú bezvýznamné, ide o silné spojenie. Verím, že jediná možnosť progresu v budúcnosti musí vyjsť priamo od žien. Keď otvoríme svoje oči jedna k druhej a ukážeme si solidaritu, tak máme nádej na posun. Naozaj v to verím.

 

Stanica 48 okrem však otvára aj iné témy politické, spoločenské, atď. Čo je pre vás osobne hlavnou myšlienkou filmu?

To je ťažké pomenovať. Pretože každý to vidí inak. Ale ja si myslím, že je to po prvýkrát, čo sme my Palestínčania boli ukázaní vo filme takýmto spôsobom. Zvyčajne vidíte Palestínčanov v médiách ako obete alebo útočníkov. Keď počujete o Palestínčanoch, tak počujete len o vojne, terorizme. To je obraz, ktorý sa médiá snažia budovať roky. Ale myslím si, že tento film sa ako prvý snaží ukázať dnešnú generáciu Palestínčanov, aj ich rodičov, ktorí ich tak vychovali, ako ľudí, ktorí chcú zmenu. Zmenu v tom, že chceme byť vo svete uznávaní ako hocikto iný inde vo svete. Máme svoje problémy, ale cieľom našich životov nie je len prežiť. Máme plné zuby toho, že musíme dokazovať, že si to zaslúžime. Chceme byť svojskí bez toho, aby sme prikrášľovali realitu. Niekedy sme tak zaneprázdnení bojom o prežitie, že občas zabudneme na svoju kultúru a to, ako ju prijať. Odkazom tohto filmu nie sú ani tak čiastkové témy ako feminizmus a politika, ale celkový obraz nás. To, čo nie je často vidieť v palestínskej alebo izraelskej kinematografii. Sú vykresľované veľmi stereotypne, limitovane. A zrazu vo filme Stanica 48 sú ženy, ale i muži, či už v pozitívnej, alebo negatívnej rovine, ktorí majú hlas. A to je niečo, čo v tomto regióne nemôžeme považovať za samozrejmosť.

 

Aké bolo prijatie filmu v Izraeli?

Rôzne. Dobrou správou je, že nikdy predtým sa nestalo, aby takýto film mal uvedenie v izraelských a palestínskych kinách v rovnaký čas. A myslím si, že pre Izraelčanov bolo ťažké vidieť Palestínčanov v centre príbehu. Na druhej strane to spravilo naozaj významnú stopu a spustilo veľkú vlnu, ktorá otvorila dvere pre ďalších palestínskych filmárov.

 

Do Košíc ste sa vrátili ako porotkyňa hlavnej súťaže. Čo si myslíte o výbere filmov?

Videla som zatiaľ len pár filmov, takže zatiaľ nepoznám všetky. Výber vnímam medzinárodne s rozličnými príbehmi, žánrami a prístupmi. Je veľmi otvorený. Keď pozeráte veľa internacionálnych filmov v takom intenzívnom slede, začnete témy, ktorými sa zaoberajú, vnímať pozornejšie a cítiť, že ľudia na celom svete sú v princípe rovnakí. Všetci hľadáme tie isté veci, síce v inom jazyku, farbách a výrazoch. Cieľ je v podstate ten istý – chceme mier, zdravie, rodinu, lásku, ale každý sa k tomu dostáva po svojej ceste. A taká kombinácia prístupov sa nevidí často, povedala by som, že len na filmových festivaloch. A tento festival je naozaj otvorený a teraz začínam chápať, prečo tu vlani bola uvedená Stanica 48. Som rada, že tu znova môžem byť.

 

Zuzana Sotáková