Rozhovor s FEROM FENIČOM: Zaujať môžeme len myšlienkami, originalitou • Art Film Fest
00

dní


00

hodín


00

minút


00

sekúnd


Rozhovor s FEROM FENIČOM: Zaujať môžeme len myšlienkami, originalitou

Zo Slovenska musel odísť, pretože točil to, čomu ako autor veril. Jeho príchod do Prahy mu spočiatku neveštil budúcnosť spätú s filmom, nakoniec sa však veci ubrali iným, správnym smerom. Po páde bývalého režimu založil filmovú a televíznu spoločnosť Febio a medzinárodný festival Febiofest. Na Slovensko nezanevrel, sleduje tunajšiu kinematografiu a pravidelne sa vracia do rodného kraja. Fero Fenič bude hosťom Art Film Festu. Režisér, scenárista, producent, filmový organizátor Fero Fenič si dnes prevezme Cenu prezidenta festivalu ART FILM FEST.

 

Nižná Šebastová, odkiaľ pochádzate, je len 33 km od Košíc. Aký máte vzťah k rodnému kraju, aj keď tu už dlho nežijete?

Vraciam sa sem každý rok, i keď tu už nežije nikto z mojich najbližších. Som posledným nositeľom priezviska Fenič. Odišiel som síce v osemnástich rokoch, ale prostredie môjho detstva ma formovalo najviac. To už nič nezmení. A tak sa k svojmu kraju a dedine hrdo hlásim: či už používaním slovenskej skratky svojho mena František, ktorým všade deklarujem odkiaľ som, alebo etablovaním Nižnej Šebastovej v povedomí verejnosti, pretože o nej často hovorím. Dokonca preto v Česku, v televíznom seriáli Nemocnica na okraji mesta po dvadsiatich rokoch, pochádza slovenská sestrička z Nižnej Šebastovej… Režisér Viktor Polesný mi to odôvodnil tým, že pri písaní dialógov to bola, vďaka mne, jediná slovenská dedina, ktorá mu napadla. Dnes je už súčasťou Prešova, ale ja ju mám v pamäti stále ako pôvodnú dedinku.

Narodili ste sa do rodiny poľnohospodárov. Ako ste sa z takého prostredia, navyše z “ďalekého východu”, ako to dodnes mnohí ešte vnímajú, dostali k filmu? Kto vo vás vzbudil záujem o toto umenie?

Prvá inšpirácia prišla od nášho miestneho farára, ktorý vlastnil kameru a rád cestoval. Tieto svoje cesty si natáčal. Za zimných večerov nám to premietal na hodinách náboženstva, aby udržal našu pozornosť. V nedeľu popoludní sa premietali filmy v kine, ktoré bolo v kláštore. Tam som videl prvého Chaplina. Veľmi ma to nadchlo. Doma sme televízor nemali, ale občas som mohol chodiť k príbuzným na druhý koniec dediny. Veľa a rád som čítal. Nakoniec som v puberte v prešovskom kine objavil českú novú vlnu. To už bol pre mňa veľký zážitok a začal som túžiť byť pri tom. Ale netrúfol som si na FAMU do Prahy, ktorá vtedy bola jedinou filmovou školou v Československu. Mňa vlastne celý život posúvali náhody. Takisto aj sklamanie a problémy popri štúdiu žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave mi nakoniec dodali odvahu a na moje veľké prekvapenie mi to vyšlo.

Počas štúdia na FAMU ste absolvovali stáž v Taliansku. Aký vplyv mala na vašu tvorbu talianska kinematografia?

Študoval som v dobe filmov Felliniho, Viscontiho, Pasoliniho a ďalších z tejto silnej generácie, takže vplyv talianskej kinematografie bol veľký. Už od neorealizmu ma priťahovala svojou spontánnosťou, kreatívnosťou, pravdivosťou. Bol som v ročníku klasika Dina Risiho. Napísal som tam svoju diplomovú prácu a po prvýkrát v nej upozornil na Nanniho Morettiho, ktorého prvú amatérsku snímku som vtedy videl v jednom filmovom klube. Ale najväčší vplyv na mňa mal, samozrejme, život v slobodnej demokratickej zemi, ktorý som do tej doby nepoznal. Pomohol mi poznať a pochopiť mnohé veci, zmeniť môj pohľad na svet, z ktorého som prišiel. Myslím, že v skutočnosti som až tam začal dozrievať. To potom veľmi ovplyvnilo to, čo som začal po škole točiť.

Na Art Film Feste vám slávnostne odovzdá Milan Lasica Cenu prezidenta festivalu. Vy sám ste prezidentom českého filmového festivalu Febiofest. Aký je to pre vás pocit ceny odovzdávať a aký prijímať?

Za tých dvadsaťpäť rokov Febiofestu som si už zvykol ceny odovzdávať, ale nie som zvyknutý ich prijímať. Svoju vlastnú tvorbu som založením štúdia Febio obetoval službe iným. Tak som z prijímania akéhokoľvek ocenenia nesvoj, lebo mám pocit, že som ako režisér toho urobil málo.

Na festivale však uvediete aj svoju sekciu. V nej si diváci môžu pozrieť vašu tvorbu, či už študentské filmy, dokumenty z čias vášho pôsobenia v Štúdiu krátkych filmov v Bratislave, ale aj váš hraný debut Džusový román. Ten pre svoju autentickosť a provokatívnu úprimnosť nakoniec ostal v trezore. Pre mladého, začínajúceho tvorcu to muselo byť ťažké obdobie.

Vždy ma priťahovala autenticita, i keď vo všetkých mojich dokumentoch je i určitá miera štylizácie. Bývalá doba nechcela vidieť a počuť pravdu, preto som s každým svojím filmom narazil. Všade, kde som točil, som mal „trezorovaný“ aspoň jeden film. V Slovenskej televízii dokument Portrétik a hraný film Brehy nehy, v Štúdiu krátkych filmov dokument Tam a späť a na Barrandove môj celovečerný debut Džusový román. V Krátkom filme Praha síce môj dokument Vlak do dospelosti netrezorovali, ale vyše roka čakal na schválenie. Potom už prepukla Nežná revolúcia, takže mohol ísť ihneď do kín. Samozrejme, nebolo to jednoduché. Ale ja som musel veriť tomu, čo točím, inak som to robiť nevedel. Aj keby to bolo naposledy.

Džusový román ste vraj pôvodne chceli nakrúcať na východe Slovenska, ale nakoniec vznikol na Barrandove. Prečo?

Džusový román som, samozrejme, najskôr ponúkal na Kolibe. Písal som vtedy len po slovensky, nedokázal som si predstaviť jeho realizáciu inde. Dramaturgička mi ponúkla, či by som to nechcel spojiť s poviedkou Pásla kone na betóne, ktorá vtedy knižne vyšla. Obe látky si boli veľmi blízke a náhodou autorka Milka Zimková bola moja spolužiačka z prešovskej strednej školy. S nadšením som sa do toho vrhol. Myslím si, že som to bol ja, kto na začiatku všetkých presvedčil, že tam má zostať v dialógoch šariština, ktorú Zimková mala skvele odpozorovanú. A, samozrejme, že sa to má natočiť na autentických miestach, ako bolo mojím zvykom. Pracoval som vyše roka na niekoľkých verziách scenára, do ktorého som zapracoval i nápady a motívy z Džusového románu.

Čo sa stalo?

Pristupoval som ku všetkému až úzkostlivo zodpovedne, lebo to mal byť môj hraný debut. A tak som trval aj na tom, aby Zimková absolvovala kamerové skúšky. Ako každý režisér som potreboval mať istotu, že je to správna voľba pre postavu, ktorá ťahá celý film. Zimková si nepriala žiadnu konfrontáciu s inými herečkami, a tak sa za mojím chrbtom dohodla so Štefanom Uhrom, s ktorým práve natáčala iný film, že to prevezme on. Bol nositeľom titulu národný umelec, nemal som žiadnu šancu. Postavili ma pred hotovú vec. Nikto neriešil ani to, čo som do scenára už vložil ja. Uher nikdy na východe netočil, použili sa tak i moje pôvodne zamýšľané exteriéry – točilo sa vedľa Nižnej Šebastovej v susedných Finticiach. Zimková nikdy sama žiadny filmový scenár nenapísala, čo nakoniec potvrdzuje i jej ďalšia kariéra. Nikto so mnou už ani nerokoval. O mojom „vyhadzove“ som sa dozvedel od jedného zvukára na toalete filmového klubu… Čakal som vtedy v klube na schôdzku so Zimkovou a dramaturgom, aby sa potvrdil termín začiatku výroby. Nikto už neprišiel, dramaturg mi to oznámil telefonicky a svoju spolužiačku som od tej doby už nikdy nevidel. Vrátil som sa k Džusovému románu a prepracoval ho do českého prostredia. Jediná šanca bol ešte Barrandov.

Ako zareagovali tam?

Hneď ho prijali. Napísal som ho totiž tak, aby nevyvolával u cenzorov žiadny problém. Čiže nestál na dialógoch, ale na slede banálnych situácii popísaných v scenári rečou schvaľovateľov. Hlavnú výpovednú hodnotu som oprel o to, čo sa zo scenára vyčítať nedá – o autentickosť prostredia a účinkujúcich. To bolo v tej dobe v takej miere neprípustné.  Prirodzene, že potom nálada bezcieľnosti, bezvýchodnosti a prázdnoty života socialistickej robotníčky schvaľovateľov veľmi podráždila, a tak bol skoro päť rokov, ako jeden z dvoch filmov natočených po roku 1969, „trezorovaný“. Medzitým som ešte na Slovensku pripravoval hraný film Bunko podľa poviedky Viliama Šikulu. Situácia sa opakovala – po mojej prvej verzii scenára mi bol film odobratý ďalším národným umelcom – Martinom Ťapákom a neskôr bol natočený v inej verzii scenára ako Montiho čardáš. Ale to bolo už v dobe, keď mi práve na Slovensku ukončili môj pracovný pomer.

Z Koliby vás potom prepustili pre „politickú nespoľahlivosť a protisocialistické zmýšľanie“. Ako s vami, rozbehnutým tvorcom, ktorý patril medzi najvýraznejšie talenty, zamával tento ďalší zásah vtedajšieho režimu?

Keď som v marci 1986 ako nepriateľ režimu musel opustiť zamestnanie, a tým i Slovensko, bol som zmierený, že sa k filmu nikdy nevrátim. Na Slovensku už neexistovalo pre mňa žiadne uplatnenie. Nemohol som ani emigrovať, pretože mi vzali i pas. Jedinou šancou bolo stratiť sa vo väčšom meste. Tak som sa vrátil do Prahy, kde som prežil študentské roky a kde som mal priateľov. Vďaka nim a taliančine, ktorá nebola vtedy príliš rozšíreným jazykom, som sa mohol živiť ako turistický sprievodca. Tesne pred Nežnou revolúciou, keď to v spoločnosti už začínalo vrieť, mi niekoľko slušných ľudí pomohlo k ďalšej práci na Barrandove. Natočil som Zvláštné bytosti – podobenstvo o konci totality. Popoludní v piatok 17. novembra 1989 som ho tam zmixoval. Záverečnú pieseň mi naspievala Marta Kubišová. Niektorí ľudia zo štábu vtedy v strachu opustili zvukové štúdio. A o pár dní bolo zase všetko inak…

V Česku, kde ste sa usadili, ste najprv založili spoločnosť Febio (FEničov BIOgraf) a neskôr aj prehliadku, ktorá sa rozrástla na Medzinárodný festival Febiofest. Tento rok ste mali už 25. ročník. Aké výzvy zažívate pri organizovaní tohto významného filmového podujatia?

Moje štúdio i festival vznikli v dobe, keď česká kinematografia a kiná prežívali krízu. Republika sa rozdelila a slovenská kinematografia bola dokonca v úplnom rozklade. Chcel som pomôcť nielen sebe, ale i ďalším tvorcom, ktorí nemali takú odvahu a energiu ako ja, vytvoriť tvorivú platformu a možnosť dôstojnej a hlavne autorskej práce. Kinosály zanikali a tie, čo prežívali, premietali len komerčné filmy. Festival chcel udržať divákov, ktorí by už inak do kina nešli. Vo Febiu vzniklo vyše 1 300 dokumentov a iných filmov, vrátane prvej politickej satiry. Dnes už sa možno zabúda, že nielen väčšina českých tvorcov, ale aj mnoho slovenských režisérov, kameramanov, strihačov a zvukárov našlo u mňa možnosť prekonať roky, v ktorých na Slovensku nemali pracovnú príležitosť. Febiofest ročne navštevovalo okolo stotisíc divákov, vďaka Asociácii slovenských filmových klubov sa už od druhého ročníka preniesol aj na Slovensko. To všetko bol môj osobný príspevok k prežitiu slovenskej kinematografie. Dnes už tá výzva nie je taká silná, lebo česká i slovenská kinematografia nabrali nový dych.

Na Slovensku vzniká neustále viac filmov, vlani sa podarilo lámať divácke rekordy, slovenské filmy uviedli najvýznamnejšie festivaly na svete. Aký je váš názor na súčasnú slovenskú tvorbu?

V poslednej dobe tu vzniklo niekoľko pozoruhodných počinov. Vnímam to veľmi pozitívne. Dokonca cítim v novej slovenskej filmárskej generácii väčšiu energiu, než v českej, a teda i nádej, že by tu mohla vzniknúť nová „slovenská vlna“.

Niektoré z týchto filmov však vznikli v koprodukcii s Českom. Ako vnímate naše stále trvajúce prepojenie v rámci umenia a kultúry? Ako ovplyvňujú Slováci českú a Česi slovenskú kinematografiu?

Myslím si, že vzájomná spolupráca je dokonca nevyhnutná pre obe kinematografie. Sme malé trhy. Pre české a slovenské filmy bude vždy dôležitý vplyv predovšetkým na nich. Ich konkurencieschopnosť v európskom či svetovom rozsahu bude vždy limitovať naše ekonomické možnosti. Zaujať môžeme len myšlienkami, originalitou, teda tak, ako to dokazujú severské filmy či momentálne i rumunské alebo maďarské. Žiaľ, slovenská kinematografia sa v českých kinách zatiaľ stále krčí v kúte. Prelomiť by to možno mohol len nejaký veľmi výrazný slovenský filmový čin.

Ste známy tým, že radi cestujete. V talóne máte desiatky krajín. Koľko ste ich už navštívili a čo vás čaká najbližšie?

Je to zatiaľ 102 zemí všetkých kontinentov. Často cestujem i sám. Pomáha mi to overovať samého seba v prostrediach a kultúrach, kde sme svojím pôvodom a neznalosťou miestneho jazyka hendikepovaní. Poradiť si v každej situácii, rozlišovať podstatné od nepodstatného, mať rešpekt ku každému človeku a dokázať s ním komunikovať. Naučil som sa tolerancii a už som schopný mať nadhľad i na seba samého a vlastný život. V tejto chvíli nemám žiadny ďalší konkrétny cestovateľský plán. Posledné roky som sa usadil v Andalúzii, kde trávim väčšinu svojho voľného času.

 

Zuzana Sotáková