00

dní


00

hodín


00

minút


00

sekúnd


TIP na dnes: Slovenský režisér Marek Kuboš sa vo svojom filme pýta, prečo sa ľudia uzatvárajú

V 90-tych rokoch patril k silnej generácii slovenských dokumentaristov. Vo svojich filmoch, ktoré dosiahli medzinárodný úspech, priniesol rozmanité témy. S nadhľadom, humorom i s kritikou sa v nich zaoberá výraznými jedincami alebo angažovaním sa v spoločnosti. Vo svojom najnovšom filme Posledný autoportrét, ktorý sa síce na prvý pohľad javí ako dokument, no je to akési hybridné umelecké dielo, hľadá hlbšie odpovede na svoje neľahké otázky.

 

Cesta fotografa, Hlas 98, Taká malá propaganda. To sú najznámejšie diela, ktorými Marek Kuboš vniesol do domácej tvorby nekonvenčné postupy. Kým spomínané snímky vznikli ako krátkometrážne diela, teraz, po dlhých rokoch tvorivej (ne)absencie prišiel s celovečerným filmom. Nazval ho Posledný autoportrét. Autoportrét, lebo otázky, ktoré ho ako dokumentaristu trápili, predkladá divákom zo svojej intímnej, osobnej zóny. A posledný, lebo takto sa “obnažiť” svoju dušu pred kamerou už nechystá. “Tento môj film si kladie jednu veľkú otázku, a to, prečo sa mi posledných desať rokov už nedarí točiť autorské dokumentárne filmy. Pocit, ktorý v sebe nesiem je, že ľudia sa uzatvárajú, nechcú ísť na kameru. A mne sa potom ťažko točí o ľuďoch, ktorí nepovedia to, čo mám od nich napočúvané, a nieto, že by to povedali ešte na kameru. Môj film je teda o tom, prečo sa ľudia uzatvárajú,” hovorí režisér, ktorý prišiel Posledný autoportrét osobne uviesť na Art Film Feste. Aj keď sa cíti ako introvert, musí v týchto dňoch znášať nápor záujmu, jeho snímka sa totiž dostala do Medzinárodnej súťaže hraných filmov.

 

“Zistil som, že keď nedokážem zmapovať duše tých ľudí, o ktorých chcem točiť film, tak sa pokúsim natočiť svoju dušu. že to budem ja, kto sa otvorí a ukáže, že sa to dá. Spravil som to na sebe, a nie na tých zamýšľaných respondentoch,” pokračuje. No tú zásadnú otázku nekládol len sebe. Jednou rovinou jeho filmu je aj to, že ju položil režisérom, dokumentaristom. Petrovi Kerekesovi, Robertovi Kirchhoffovi, Jarovi Vojtekovi, Martinovi Šulíkovi a ďalším. Dovedna vedie konverzáciu s asi šestnástimi filmármi. “Poviem také postrehy, ktoré som si pred filmom neuvedomoval, ale oni ich pomenovali. Prvý vyslovil Robo Kirchhoff, ktorý povedal, že ľudia chcú ísť na kameru ťažko, keď majú hovoriť o svojich zlyhaniach a o tom, za čo sa hanbia. Druhý postreh je Ľubomíra Štecka, ktorý v 90-tych rokoch začal natáčať film o bordeli. Prostitútky, pasáci a mafiáni mu bez problémov šli na kameru. Chcel ten film robiť časozberom, ale ako plynuli roky, zisťoval, že ľudia už na kameru vystupovať nechcú,” približuje Marek Kuboš, ktorý cituje aj to, čo mu priamo pre jeho film na to povedal: “Marek, ono je to jasné. Po revolúcii ten človek 40 rokov čušal. Po tom komunizme sa zrazu cítil slobodný, povedal si: teraz môžem povedať všetko, o čom som tých 40 rokov mlčal.” To je podľa Kuboša dejinné a ľudské vysvetlenie, prečo sa ľudia uzatvárajú. Pri otázke, či má pocit, že filmom Posledný autoportrét povedal všetko, čo mal na duši, odpovedá: “ Ešte viac, ako som si myslel.”

 

Zaujímavé je aj to, ako dlho tento film vznikal. Niektoré pasáže, ako napríklad Skriňa, natočil pred pár rokmi do iného filmu, ktorý sa však nezrealizoval. Marek Kuboš to využil teraz. Ale samotný Posledný autoportrét natočili a zostrihali za približne dva roky. “Keď som bol kedysi v Amerike, bolo to rok po páde dvojičiek, Mišo Suchý mi povedal: ‘Marek, veď ty si chcel z dokumentárneho filmu odchádzať už vtedy. Ty si mal presne rozzáberované, ako zavesíš tú filmárčinu na klinec.’ To si ja už ale nepamätám. Čiže tá moja téma, že odchádzam z dokumentárneho filmu, je tu už veľmi dlho,” približuje režisér. Postrčenie k netradičnej reflexii seba i spoločnosti prišlo aj z inej strany. Pôvodne zamýšľal natočiť film o mečiarizme. Tým by nadviazal na svoje dva predošlé filmy a ukončil by tak svoju dokumentárnu tvorbu zavŕšením trilógie. Akurát, že naň nedostal podporu. A vtedy to skúsil s myšlienkou autoportrétu, ktorý na financie už získal.

 

“Tento film má viacero rovín, ale jedna z takých najdôležitejších je aj to, že idem po stopách dokumentov, ktoré som spravil, ale aj tých, ktoré som nespravil. Pýtam sa, prečo to pri tých, ktoré vznikli, šlo a pri iných sa to nedalo. Jednoduché otázky,” opisuje Marek Kuboš, ktorý sa v rámci filmovej reči snažil o kombináciu vlastného komentára, výpovedí ľudí či rozprávania prostredníctvom obrazu len v sprievode hudby. Film, na ktorom pracoval predovšetkým s dramaturgom Tomášom Kaminským, dramaturgičkou Máriou Šnircovou a strihačom Radoslavom Dúbravským, už videlo pár divákov a Mareka Kuboša teší i prekvapuje, že niektorí si z neho odčítavajú ešte ďalšie roviny, ako napríklad jeho vzťah s mamou, a porovnávajú so svojím vlastným životom. “To, že sa v tom ľudia nájdu, že má ten film ešte aj taký rozmer, to som nečakal,” dodáva.

Zuzana Sotáková

Film zo sekcie Medzinárodná súťaž hraných filmov hrajú:

  1. júna: 15:30, Kulturpark 1 JOJ Cinema