V nabitom programe, lavírujúc medzi filmovými projekciami, sme sa stretli na krátky rozhovor s členkou poroty Medzinárodnej súťaže hraných filmov Joannou Kos-Krauze. Jedna z najvýznamnejších režisérok súčasnej poľskej kinematografie natočila viacero oceňovaných filmov, spomeňme aspoň Môj Nikifor, Papusza a Vtáci spievajú v Kigali.
Festival sa blíži ku koncu. Ako tu sedíme, už máte za sebou posledný film zo súťaže a čaká vás zasadnutie poroty, aby ste vybrali víťaza. Ako vnímate Art Film Fest, na ktorom ste strávili posledné dni a výber filmov, z ktorých budete vyberať držiteľa ceny Modrý anjel?
Veľmi sa mi tu páčilo. V súťaži boli možno dva filmy, na ktorých sme sa zhodli, že sa nám nepáčia, ale ostatné boli zaujímavé. Na každom môžete nájsť nejaký moment, stránku, ktorá vás zaujme. Dve snímky ma oslovili aj z pohľadu formy, o jednej si dokonca myslím, že je to majstrovské dielo. Art Film Fest je pre mňa zaujímavá príležitosť aj preto, že som dlhšie netrávila čas v Európe, a teraz sledujem napríklad aj to, koľko veľa filmov vzniká v koprodukcii. Ale keď vidím, že je pri filme veľa koprodukcií, tak šípim, že z toho nevyjde niečo dobré, pretože tam “ťahá za nitky” veľa ľudí. Samozrejme, úspech podpory európskych filmov a možnosť kombinovania podpory z viacerých fondov sú dobré, len niekedy to nefunguje. To je veľká lekcia, ktorú som dostala ako režisérka a producentka. Niekedy je lepšie spraviť menší film. Ale vrátim sa k otázke, Košice sa mi páčia. Poviem pravdu, najprv som vôbec nebola presvedčená, že sem prídem, pretože mám veľa práce. No teraz som rada, že som prišla. Denne som sledovala asi tri filmy, bohužiaľ, z programu som okrem súťaže nič nestihla.
Ako režisérka sa vo svojich filmoch venujete osobným drámam, ale tiež sa zamýšľate nad širšími témami, ktoré súvisia so spoločnosťou, jej postojmi, históriou a tým, ako k nej pristupujeme. Aké filmy vyhľadávate ako diváčka?
To vždy záleží na rôznych veciach. Myslím si, že každý z nás má z času na čas rád napríklad romantickú komédiu. Smejem sa na Sopranovcoch a smejem sa aj na Hanekem. Je to ako život. Niekedy potrebujete drámu, inokedy komédiu. Čo ale nemám rada, sú hlúpe filmy. Také, ktoré predstierajú, že sú umelecké alebo ktoré sú zároveň komerčné, násilné a primitívne.
Na konte máte množstvo cien, teraz jednu odovzdáte. Môže takéto ocenenie, špeciálne pre mladého filmára, zmeniť niečo v jeho kariére?
Zo svojej skúsenosti viem (s manželom sme získali dve, tri stovky cien), že to nič nemení. Samozrejme, spraví vás to silnejšími, no skôr v tom zmysle, že to zapôsobí na ľudí okolo vás, napríklad na producentov, posmelí ich to viac vám veriť. Určite je dôležité filmárov oceňovať, ale videla som mnoho prípadov, kedy ceny nepomohli a tí ľudia už nevedeli alebo sa im nepodarilo natočiť ďalší film. Dokonca si myslím, že niekedy je ťažšie prekonať úspech ako pád. Pre mňa osobne je umenie veľmi osamelý proces a na prvom mieste je pre mňa kvalita života, pozorné vnímanie toho, čo sa okolo mňa deje, nie ceny.
zs
