00

dní


00

hodín


00

minút


00

sekúnd


Zuzana Mauréry v rozhovore pre Festivalový denník: Vždy hrám rada to, čo som ešte nehrala

Ako dieťa lietavala do Košíc za otcom, ktorý tu mal angažmá v opere. Keď dospela, aj ona vkročila do sveta umenia a kultúry. Najbližšie sú jej spev a herectvo a svoj talent ukázala nielen doma, ale aj v Česku a Rakúsku. Jej herecký záber je široký a uplatnila ho ako v divadle, tak aj vo filme či televízii. Zuzana Mauréry je hosťom 26. ročníka Art Film Festu, ktorý ju ocenil Hercovou misiou. 

 

Na otváracom ceremoniáli ste si prebrali ocenenie Hercova misia. V minulosti ho dostali viaceré významné domáce a zahraničné herečky a herci. Z Karlových Varov ste si predvlani odniesli cenu pre najlepšiu herečku. Aký je váš vzťah k filmovým festivalom?

Zase na toľkých filmových festivaloch som nebola. Vnímam to trochu s odstupom, pozerám sa, čo sa na tých festivaloch deje, ako to celé prebieha. Vážim si, že môžem poznávať iných ľudí a ako to v iných filmárskych svetoch funguje. Veď ja mám prvýkrát v živote svoju vlastnú tlačovú konferenciu (smiech). Som herečka a som ješitná, to musím priznať. To znamená, že prijať takéto ocenenie mi, samozrejme, robí dobre a vážim si to. A tiež to považujem, a prax mi dáva za pravdu, za jednu príjemnú spoločenskú konverziu. Bohužiaľ, u nás to nie je tak, že dostanete cenu a zrazu sa o vás trhajú. O to viac si vážim, keď je to ocenenie ľudí z brandže, keď vám nejako potvrdia, že ste dobrá. Keď kolegovia uznajú vašu prácu je najviac a ešte viac môže byť, keď to vyústi do práce s dobrými ľuďmi.

 

Zdá sa, že máte šťastie na oceňované tituly. Za oba filmy, v ktorých hráte a ktoré premieta aj tento festival – Ďakujem, dobre Mátyása Priklera a Učiteľku Jana Hřebejka – ste získali národnú cenu Slnko v sieti. Prikler bol v tom čase ešte študent, s Hřebejkom ste robili, keď už mal skúsenosti a úspechy. Dajú sa tieto spolupráce porovnať?

To je podľa mňa neporovnateľné. Pri Mátyásovom filme som veľmi trpela (smiech). Viete, oni tí študenti stále skúšajú, a aj pre mňa to bol prvý či druhý film. A keď mi po dvoch hodinách ťažkej scény s Attilom Mokosom, v ktorej sme mali aj psa a deti, povedal, že tak fajn, už máme celok, myslela som, že ho zabijem (smiech). To bola jedna skúsenosť. Ale ten výsledok stál za to, lebo sa snažil za každých okolností byť autentický a scenár sa mi veľmi páčil. Bol to taký happening.

 

A Učiteľka?

Film s Janom Hřebejkom bola ľahká práca. Možno tým, že to bolo bez ambícií, bolo to také, že ľudia sa spoľahli jeden na druhého, nedošlo tam k žiadnym názorovým stretom. Išli sme jedným smerom, korytom tej rieky, do čoho vstúpili akurát tak hlášky ako  ‘hele, rychlejc’ alebo ‘to dáš’. To bola veľmi príjemná a kvázi ľahká spolupráca, možno aj preto, že človek už má niečo za sebou a na takéto príležitosti musí byť pripravený.

 

Zdá sa, že po úspechu s filmom Učiteľka sa sypú ďalšie filmové úlohy. Užívate si toto obdobie?

V živote sa vždy vyvinie taká etapa, keď sa vám rozbehne pracovný život tak, že potrebujete ubrzdiť. Uvažovať, že treba trochu začať žiť aj iný život. A teraz sa mi to tak stretáva. Mám s Českou televíziou nakrútiť dvojdielny film Štokholmský syndróm. S Ivom Trajkovom by som mala robiť krásny film Piargy. Na to sa veľmi teším. Seriál Oteckovia pokračuje, s TV JOJ by som mala robiť jeden krátky seriál.

 

V Učiteľke manipulatívna autorita, v Za sklom ďalšia silná povaha, ktorá si ide za svojím aj cez mŕtvoly. V divadelnej hre Job Interviews zase hráte sebavedomú nekompromisnú majiteľku castingovej agentúry. Sú tieto postavy silných žien z posledného obdobia len zhoda náhod? Aké charakterové typy radi hráte?

Vždy hrám rada to, čo som ešte nehrala. A baví ma, keď niekto vo mne vidí niečo, čo predtým nikto nevidel. Že to vo mne nachádza. Lebo nie som na to zvyknutá. Stále mám pocit, že som nejaká sympatická mamička alebo vedúca alebo niečo také. Som za tieto výzvy vďačná. Je zaujímavé, že iné tváre mi ponúkajú väčšinou ženy. Ale keď sa na to pozriem z druhej strany, tie príležitosti prišli vždy vo vhodnom okamihu. A za úlohu Za sklom som veľmi vďačná, pretože je to niečo úplne iné.

 

Film Učiteľka sa premietal a predal do desiatok krajín po celom svete. A tak si diváci v Argentíne, Španielsku či v USA mohli pozrieť vašu učiteľku Drazdechovú. Čím to podľa vás je, že tento príbeh dokáže dnes, už takmer tri dekády od toho, čo sa skončil bývalý režim, zaujať také rôznorodé publikum?

Ja som si to tak zadefinovala po tlačových besedách, ktoré sme mali a na ktorých sa vyjadrovali aj scenárista Peter Jarchovský či režisér Jan Hřebejk. Ja si myslím, že je to predovšetkým o manipulácii, ktorá je dnes všade a každý ju chápe. Je to na jednej strane o situácii, keď sa z autority stane manipulátor a čo to spôsobuje. A na druhej strane o tom, kedy sa z človeka, ktorý chce pomáhať, stane sluha. Všetko sa to deje pred očami detí v ich formatívnom veku, čo je veľmi dôležité, lebo vtedy majú vo svojom živote prítomné veľké množstvo autority – rodič, učiteľ. Je preto dôležité, ako sa tie autority správajú v takýchto situáciách, lebo deti to veľmi ovplyvní. Takže si myslím, že ten kontext je veľmi dobre pochopiteľný. A to si stojí za tým, že bol film prijatý na rôznych festivaloch a že to bolo posunuté do širokých distribúcií na celom svete. Myslím si, že v tom to tkvie.

 

Okrem týchto filmov sa bude na festivale, i keď v inej sekcii, premietať film Tlmočník, čo je posledný distribuovaný film, v ktorom hráte. A to hneď po boku dvoch významných osobností – Jiřího Menzla a Petra Simonischeka. Čo ste si z toho projektu odniesli?

Tieto veľké osobnosti sú vždy príjemní ľudia. A to je veľmi ľahká spolupráca. Pán Menzel bol veľmi milý človek, také zlatíčko. Predtým, ako som čítala scenár, som videla Toniho Erdmanna. Tešila som sa, že s pánom Simonischekom budem mať obrazy a hneď som chcela ísť do toho. Bol profesionálny a milý. Bola to radosť s nimi pracovať a sme sa aj spriatelili.

 

Zuzana Sotáková