Na budúci rok 70-ročný Jiří Lábus je jedným z hercov, ktorého poznajú obyvatelia Česka aj Slovenska bez rozdielu veku. Televízny Rumburak z legendárnej Arabely, divadelný Kecal v Predanej neveste, ale aj výnimočný filmový herec, ktorý nás baví v komédiách a prekvapuje v nezvyčajných charakterových úlohách. V Košiciach si prevezme cenu Hercova misia a uvedie film Kluci z hor.
Na festivale Art Film Fest si dnes preberiete cenu Hercova misia. Martin Huba, ktorý je tiež v Košiciach či cez víkend ocenený Roman Luknár sa zhodli, že ceny nie sú najdôležitejšie, ale potešia. Aký k nim máte vzťah vy?
Keď samotná cena dobre vyzerá, je to aj pekný kus nábytku (úsmev). Všetky ceny mám doma položené na knižnici, oproti mojej posteli, vidím ich často. Dostávať ich je príjemné, pretože aj vďaka nim máte pocit, že to, čo robíte, nie je nadarmo a má to trochu zmysel.
Vo vašej tvorbe prevažujú televízne filmy, kde sa teda ako herec cítite najlepšie – vo filme, televízii alebo v divadle?
Niektorí vravia, že keď sa točí film, tak tam chýba kontakt s ľuďmi, ale ja to beriem inak, za kamerou je kameraman a celý štáb, takže tiež hrám pre ľudí. No vždy záleží len na scenári, aká je to téma a o čo v ňom ide. Keď dostanem krásnu rolu vo filme, tak je to pre mňa rovnaký zážitok, ako skúšať divadelné predstavenie. Áno, v divadle môžete pracovať a zdokonaľovať sa aj v ďalších reprízach, kdežto film nakrútite a už to nezmeníte. Veľa tiež záleží na dokončovacích prácach, strihu, hudbe a podobne. Pre mňa je teda kľúčové, či ma tá rola osloví pri prečítaní scenára, je jedno, či v divadle alebo vo filme. Keď nie, nerobím to.
Čím vás oslovila úloha mentálne postihnutého strýka žijúceho so svojím synovcom v horách vo filme Kluci z hor, ktorý na festivale dnes uvediete?
Tým, že je to film podľa skutočného príbehu. Bola to pre mňa výzva, takúto úlohu som ešte nehral. Dá sa povedať, že svojím spôsobom ma priťahovalo hrať postavu, ktorá sa celý čas vyjadrovala len výrazom tváre a v celom filme má asi desať viet. Chcel som, aby divák chápal, čo sa v ňom a v jeho duši odohráva. Bola to krásna práca a krásny čas, navyše s Martinom Dejdarom, s ktorým pracujeme, ale sa aj priatelíme celé roky, a tiež s Martinom Hubom, s ktorým som sa rád opäť stretol.
Pripravovali ste sa na túto úlohu nejako špeciálne?
V rodine máme psychiatra, takže som s ním o tom veľa debatoval, hovoril mi rôzne príbehy, ktoré sa stali a ako sa ľudia správajú. V tomto prípade však išlo o komplikácie niekoľkých rôznych chorôb, nielen mentálneho postihnutia, ale aj detskej obrny a podobne.
Martin Huba pre náš denník uviedol, že je to veľmi užitočný film o “mlčiacich ľuďoch, ktorí nemajú možnosti či odvahu sa vyjadrovať, ale to ešte neznamená, že sú duchom chudobní”. Aký význam má pre vás?
Presne tak, je to veľmi dôležitý film a musím povedať, že keď som ho videl na premiére, bolo veľmi zaujímavé sledovať, ako publikom strhol, ako ho sledovali s napätím, ako veľmi ich dojímal. Bolo to pre mňa povzbudivé.
Stretávate sa pri svojej práci často s takýmito reakciami?
Občas za mnou ľudia prídu, áno. Pamätám si napríklad, ako za mnou po generálke divadelného predstavenia Hlava Medúzy od Borisa Viana, ktoré pred rokmi u nás v štúdiu Ypsilon režíroval Milan Lasica, a dodnes sa hrá, prišiel jeden fotograf a povedal mi: “Po tomto predstavení sa so mnou niečo stalo.” A to je úžasné.
Hrajú sa vám lepšie náročnejšie úlohy alebo komédie?
Myslím si, že hrať v komédii je najťažšie, je to náročnejšie ako iné úlohy. A vôbec napísať dobrú filmovú komédiu je náročné, to dnes už málokto vie. A pritom komédie sú dosť podceňované, veď si zoberte, že aj na festivaloch vyhrávajú veľké drámy a na komédie sa zabúda.
Patríte k filmovým fanúšikom, ktorí si zájdu do kina alebo vyhľadávajú festivalové filmy?
Na festivaloch na to nemám veľmi čas, ale do kina chodím veľmi rád aj sám, pokiaľ to ide. Vyberiem si film, ktorý ma zaujíma alebo podľa recenzií. Keď vidím nejakého svetového herca z absolútnej blízkosti, napríklad v detaile, to je pre mňa z hereckého pohľadu veľká radosť.
Aké si vyberáte?
Priznám sa, že vôbec ma nebavia, a to som mal už v detstve, fantazijné filmy. Ani raz som napríklad nevidel Hviezdne vojny, ani na komédie veľmi nechodím (smiech). Zo žánrov mám rád spoločenské drámy, kde sú naozajstné herecké výkony, a potom napínavé trilery, keď sú dobre napísané a urobené. To je pre mňa veľký zážitok.
Osobne patrím ku generácii, ktorá si vás spája najmä s postavou Rumburaka, bola to podstatná úloha aj pre vás?
Jednoznačne. Seriál Arabela ma veľmi dostal do povedomia, bola to však veľká zásluha Miloša Macourka, autora, ktorý dnes veľmi chýba, a Václava Vorlíčka, ktorí to spolu vytvorili. Bola pre mňa výzva, ale aj radosť hrať túto postavu zloducha. Bola to tak nádherne napísaná postava, že sa to hralo samo. Ten film sa dostal do celého sveta, a to nehovorím preto, aby som sa chválil.
Bezpochyby môžete.
Tak vám poviem jednu historku (úsmev). Minulý rok v lete, keď som bol v holandskom Haagu na dovolenke, mi zavolal môj kolega Tomáš Töpfer, ktorý bol vo Florencii. Akurát sa ubytovával a bol tam s ním jeden milý pán, ktorý sa ho pýtal, odkiaľ je a čo robí. Keď odvetil, že je z Českej republiky a že je herec, povedal mu, že je pôvodom z Rumunska a keď bol malý, miloval práve české televízne rozprávkové seriály a najviac Arabelu a postavu Rumburaka. Tomáš mu priznal, že ma pozná a že mi môže zavolať. A tak sa zrazu v telefóne ozvalo: “Hello, I am Marco”. Ja na to: “Hello, I am Rumburak” a ostalo ticho (smiech). Tomáš mi potom povedal, že ten pán sa rozplakal, taký bol z toho vyjavený. Neskôr som mu cez Tomáša poslal fotku Rumburaka aj s podpisom a venovaním. Bolo to krásne.
No dnes už nie sú televízne rozprávky takéhoto typu, ktoré môžu pozerať deti aj dospelí.
Áno, bolo tam aj trochu fantázie, krásne spojenie rozprávky so skutočnosťou. Dokonca aj na Taiwane mňa aj seriál poznali (smiech). Boli sme tam s divadlom a raz prišli za mnou, že ma videli v televíznej rozprávke Arabela. Muselo to mať čínsky dabing, takže by ma zaujímalo, ako som znel po čínsky (smiech).
Čo vás zamestnáva teraz a čo chystáte?
Hrám v štyroch divadlách v Prahe, takže mám celkom dosť hier v repertoári (úsmev). Ale tiež som dotočil film Vlastníci, ktorý bude mať premiéru v novembri. Je to filmová prvotina Jiřího Havelku, prevažne divadelného režiséra, ktorý ho aj napísal. Ide o záznam bytových schôdzí, a to je veru veľká prehliadka ľudskej blbosti – a ja hrám najväčšieho blbca z nich (smiech). Som tiež rád, že moju bývalú manželku hrá Dáša Havlová, ktorá sa po dlhšej dobe objaví v komediálnej roli. Som na to veľmi zvedavý.
Lucia Čížová, Festivalový denník
Odovzdávanie ceny Hercova misia:
21. júna I 16:00
Dolná brána
Film Kluci z hor zo sekcie Hercova misia hrajú:
21. júna I 17:00
Kino Slovan Hashtag.sk Cinema
