Hovorí, že je filmová maniačka a filmy sú pre ňu dôležitým spôsobom rozprávania o témach, ktoré sa nás ako spoločnosti týkajú. • Art Film Fest
00

dní


00

hodín


00

minút


00

sekúnd


Hovorí, že je filmová maniačka a filmy sú pre ňu dôležitým spôsobom rozprávania o témach, ktoré sa nás ako spoločnosti týkajú.

Éva Bandor

Patrí medzi herečky, ktoré dokážu svojou osobnosťou vyplniť každú bunku zverenej postavy a v symbióze s ňou predať divákom autentické emócie. Dlhodobo pôsobí v divadle, no poslednú dekádu hráva aj vo filme a hovorí, že stále existujú charakterové polohy, ktoré by si chcela herecky ohmatať. Eva Bándor je porotkyňou Medzinárodnej súťaže hraných filmov na Art Film Feste.

 

Pred dvoma rokmi ste tu v slovenskej premiére uvádzali film Out, takže atmosféru Art Film Festu v Košiciach už poznáte. Ako vnímate tento festival?

Podľa mňa je to dôležitý festival. Bola by som rada, kedy sem chodilo veľmi veľa ľudí pozerať sa na filmy. Ja som tu napríklad vlani stihla vidieť viacero titulov. Umelecký riaditeľ robí veľmi dobrú selekciu. Vďaka tomu, že v nej nie sú len slovenské, ale aj zahraničné filmy, je divákovi nastavené zrkadlo toho, čo sa deje vo svete a čo sú dôležité témy.

 

Tento rok ste sem prišli ako porotkyňa. Máte pri pozeraní filmov tzv. profesionálnu deformáciu, teda že by ste viac vnímali herecké prejavy a chémiu medzi protagonistami?

Snažím sa pozerať si tie filmy ako celok, nie iba z hereckej strany. Keďže som herečka, tie filmy sú pre mňa dôležité aj osobne, lebo si musím v rámci svojej profesie neustále obnovovať svoje poznanie a žiť v aktuálnom svete. Mám rada veci, ktoré ma napĺňajú a posúvajú ďalej. Cítim, že tieto témy musím v sebe spracovávať a potom ich ďalej predávať divákom. Tesne pred rozhovorom som dopozerala film, po ktorom som nahnevaná aj smutná z toho, že nacionalizmus a populizmus sa posilňujú. Som rozčarovaná, že sú ľudia, ktorí na to naletia, napríklad v Maďarsku, čo sa ma týka bytostne. Jednak tým, že patrím k národnostnej menšine, ale aj tým, že vidím, ako to rozdeľuje, napríklad, rodiny. Hnevá ma aj to, že demagógovia zneužívajú náboženstvo na šírenie nacionalizmu. V Biblii sa predsa píše, že miluj blížneho svojho, ako seba samého, a pritom sa medzi veriacimi šíri odpor voči migrantom. Stále nad tým premýšľam, lebo tie filmy, ktoré som teraz na festivale videla, presne o tom vypovedajú, a je jedno, či sú z Dánska alebo z Francúzska, je to univerzálna téma. Toto ma rozčuľuje a cítim, že ako herečka to musím využiť, vysloviť svoj názor.

 

Momentálne hrávam v jednom budapeštianskom divadle v centre mesta. Minule som bola pred predstavením vo svojej šatni a otvorila som si okno do ulice, ktorou sa onedlho začali valiť ľudia protestujúci proti tomu, čo sa v Maďarsku deje. Skandovali: Máme toho dosť! Ja som zrazu nevedela, či mám ísť odohrať predstavenie, alebo strhnúť zo seba kostým a pridať sa k davu. Cítim, že to, čo sa dnes deje, nie je dobré.

 

Máte pocit, že film dokáže spoločnosti nastaviť zrkadlo?

Áno, preto je tento festival dôležitý, lebo hovorí o aktuálnych témach. Otázka ale je, ako to spraviť. Teraz, keď som vyšla z kinosály, začala som rozmýšľať nad tým, ako by sme to mohli zmeniť. Musíme nájsť nejaký spôsob a cítim, že my sme práve tí, ktorí nesú za to zodpovednosť. Že aj my ako umelci musíme dávať najavo svoj názor. Napríklad aj tak, že spravíme film alebo predstavenie o týchto témach a potom s ním budeme chodiť za mladými, aj do regiónov.

 

So spomínaným filmom Out sa vám podarilo dostať sa na prestížny festival v Cannes. Aký to bol pre vás zážitok?

Je to šialená šou, netreba ju brať vážne. Keď sme tam s Judit Bárdos vycestovali, tak sme si povedali, že to budeme brať s humorom. Ale zažila som tam silné momenty. Napríklad na premietaní filmu The Meyerowitz Stories, v ktorom hrá Dustin Hoffman. Ten je pre mňa naozaj veľkou hereckou hviezdou, a bolo naozaj ľudské, keď som videla, aký je rozcítený. Vtedy som si uvedomila, že oni sú takí istí umelci ako my, rozdiel je len vo financiách. Bolo pre mňa dojímavé vidieť, že on prežíva svoju premiéru rovnako ako ja. A, mimochodom, v tom filme bol vynikajúci a je naozaj škoda, že sa u nás nebude hrať na plátne, keďže ho má Netflix.

 

Ako ste prežívali svoju premiéru v mekke kinematografie?

Ten pocit, kedy sa náš film premietal, si presne pamätám. Mala som obavy z toho, ako ho príjmu ľudia. Po premietaní prišli za mnou dve staršie Francúzky, ktoré mi chceli zagratulovať. To bol krásny pocit. No mala som pocit, že sa nechcem o tom rozprávať. A potom na slávnostnej párty k premiére som len tak stála na lodi, trochu ďalej od spoločnosti a pozerala sa na more a nechala to všetko zo seba opadnúť. Nechcela som z toho robiť veľké haló, ale ten Cannes a tá príležitosť, to je naozaj silná emócia.

 

Out v réžii rodáka z Košíc – Györgya Kristófa – bol vlastne prvým slovenským filmom, ktorý sa dostal do oficiálnej selekcie a súťaže v Cannes, čo je vo filmovom svete veľký úspech. Doma mu však veľa pozornosti nevenovali.

Áno, to je chyba, veď niečo také nezažijeme každý rok. Ale takisto dopadli aj Deti Jara Vojteka, ktoré získali tri ceny na festivale v Pekingu. Ja to volám, že sme zažili tichý úspech. Doma sa o tom takmer vôbec nepísalo. Samozrejme, ide o inú situáciu, iný festival, iného režiséra aj iný film, ale v niečom bol ten ich osud u nás doma podobný. Nebolo to ocenené tak, ako by si to úsilie, ktoré sme do toho vložili, zaslúžilo. Aj v Out, aj v Deťoch.

 

V slovenských filmoch vám často pripadne rola takých utrápených žien. Akú inú polohu by ste si chceli zahrať?

Napríklad v divadle som viackrát hrala postavy posunuté smerom k absurdnosti a humoru, ktorý z toho plynie. Takú príležitosť som dostala až teraz v pripravovanom filme Martina Šulíka, ale takú menšiu rolu som mala aj vo filme Agnieszky Holland Šarlatán, ktorý som teraz točila. Hrala som družstevníčku, ktorá k liečiteľovi prinesie fľaše plné moču, od rodiny aj ľudí z dediny, aby im povedal, čo im je. Tá scéna a postava má v sebe humor a v tom som sa vyžívala. Ale takúto polohu som mala aj v jednej scéne Outu.

 

Ste dlhodobo spätá s divadlom, aj keď čím ďalej, tým viac vás vidieť vo filme. Kedy pre vás nastal ten prelom, že vás začali oslovovať režiséri?

Asi sedem, osem rokov dozadu sa to začalo meniť a tento rok som hrala v piatich filmoch, aj v okolitých krajinách. Samozrejme, v niektorých som mala menej nakrúcacích dní, inde viac, ale dôležité sú tie stretnutia s tvorivými ľuďmi, keď tam prebehne chémia, je to krásne. Napríklad v Out sme si s hercom Sándorom Terhesom veľmi sadli, a to je vidieť aj na kamere. Fungovalo to medzi hercami aj medzi režisérom a hercom.

 

Hrávate pomerne často aj v študentských filmoch. Prečo?

Lebo som strelená (smiech). Tento rok som točila jeden asi tri mesiace a vymenili sa na ňom snáď aj štyria režiséri. Keď som minule zase cestovala do Bratislavy, môj muž mi povedal, že nie som normálna (smiech). Ale keď som to už začala, chcela som to aj dokončiť.

 

Hereckú kariéru ste začínali tu v Košiciach, v divadle Thália.

Áno, prišla som sem v 89. roku, takže akurát v čase revolúcie. Neskôr som odišla, ale potom som sa vrátila a žila tu päť rokov. Takže sa sem vraciam ako domov. Možno to znie sentimentálne, ale naozaj mám toto mesto veľmi rada.

 

Zuzana Sotáková, Festivalový denník