Herec, ktorého nikomu netreba predstavovať. Neoblomný Pirin z Medenej veže, Samo Pichanda z Tisícročnej včely, pracovitý Urban Habdža z Červeného vína, rozorvaný väzeň Komínek… Štefan Kvietik právom patrí k slovenským hereckým legendám. „Jednotlivé postavy ma obohacovali nielen po profesionálnej stránke, ale aj ako človeka,“ tvrdí.
Napriek tomu, že ste sa pred 25 rokmi rozhodli zavesiť herectvo na klinec a odišli ste z SND, v televízii sa s vami diváci stále môžu stretnúť v mnohých ikonických filmoch. Keď je v programe niektorý z nich, pozriete si ho ešte?
Samozrejme, že si to pozriem. Dôvodom ale nie je moja samoľúbosť, ale okolnosti, že som znova svedkom toho, s kým všetkým som sa na danom projekte stretol a zúčastnil. To je a zostáva pre mňa najväčšou hodnotou v archíve spomienok na moje herecké príležitosti.
Vašimi pedagógmi na VŠMU boli také osobnosti ako Janko Borodáč, Gustáv Valach alebo Július Pántik. Čo alebo kto najviac vyformoval a ovplyvnil vašu hereckú osobnosť?
Do spomínanej galérie v mojom prípade patria aj páni Záborský, Zachar, Filčík, Chudík, Huba. Bol to pre nás, v tom čase poslucháčov herectva, dar Boží – mať za katedrou takýchto majstrov hereckého umenia. Boli to herci tých najvyšších kvalít. Odvážim sa povedať: čas ukázal, že sme ich až tak veľmi nesklamali.
Vašou prvou veľkou rolou bola postava väzňa Komínka v dráme Petra Solana Boxer a smrť. Ako hodnotíte s odstupom rokov túto skúsenosť? Ako sa vám spolupracovalo s režisérom Petrom Solanom?
Nie je to prvýkrát, čo si s úctou a vďakou spomínam na režiséra Petra Solana. Veď v postave väzňa Komínka mi na to obdobie ponúkol neobyčajne veľkú hereckú príležitosť. Naviac, stvárnenie tejto dramatickej postavy predo mňa postavilo niekoľko zaujímavých okolností. Vieme, že podstatná časť osudu tejto postavy sa odohráva v ringu. A to podmieňovalo predovšetkým patričnú fyzickú dispozíciu. A tak som pod vedením trénera Velického denne niekoľko hodín trénoval. To bola jedna z okolností, aj keď podstatná. Nemenej dôležité pre mňa bolo aj to, že som mal za hereckých partnerov kolegov z cudziny. A za akých okolností som počas nakrúcania musel naberať hmotnosť, tú stravovaciu kúru, vám neprezradím. Nebola to ale chémia.
Postavy ako Pirin z Medenej veže, Samo Pichanda z Tisícročnej včely alebo Urban Habdža z Červeného vína sú, rovnako ako tieto filmy, legendárne. Ktorý z vašich filmov má vo vašich spomienkach špeciálne miesto a prečo?
Robiť pre mňa akúkoľvek selekciu je veľmi ťažké, pretože každý z nich má svoje špecifiká, či už ide o námet, príbeh, prostredie, režijné a herecké obsadenie. Môžem len konštatovať, že práve táto bohatosť jednotlivých filmov mi ponúkla rôznorodosť filmových postáv.
Je o vás známe, že máte veľmi blízky vzťah k prírode a horám. V tomto smere pre vás muselo byť nakrúcanie Medenej veže veľkou radosťou…
Ak by som sa mal vrátiť vo svojich spomienkach k filmu Medená veža, pani redaktorka, rozhovor o ňom by musel pokračovať donekonečna…
Spoluprácu s veľkými hereckými menami označujete ako jedny z vašich schodíkov šťastia a tvrdíte, že ste prežili krásny a šťastný život. V čom bolo pre vás herectvo najkrajšie?
V možnosti prežiť toľko životov. Veď čo postava, to iný charakter, osud, životný príbeh. To ma obohacovalo nielen po profesionálnej stránke, ale aj ako človeka.
Boli aj ťažšie chvíle, keď ste mali chuť z pľacu či z javiska odísť?
Áno. Raz som na javisku takúto situáciu zažil. Doobeda na skúške som zakopol o kábel a narazil som si palec na pravej nohe. Večer som ale mal predstavenie Hochhutovho Zástupcu,v ktorom som stvárňoval postavu Riccarda Fontanu. V scéne s pánom Mikulášom Hubom s úpenlivou prosbou padám na obidve kolená. V momente som pocítil obrovskú bolesť a v hlave prázdno, vypadol mi text. Nebol som schopný pokračovať v dialógu. Sekundy, ktoré sú v pocite herca na javisku nekonečné, ubiehali a ja som sa rozhodoval: odísť, neodísť zo scény? Konečne som si na text spomenul a dialóg dokončil. Za scénou mi pán Huba povedal: Števo, dávno som takú dramatickú pauzu nezažil. Vtedy som mu prezradil, čo ju zapríčinilo.
Pred niekoľkými rokmi vyšla aj vaša biografia s názvom Život bez opony. V knihe sa vašim fanúšikom nechávate spoznať viac ako v inscenáciách. Dá sa to v krátkosti vôbec zhrnúť a skúsiť opísať – akého Štefana Kvietika čitatelia objavia na stránkach tejto knihy?
Človeka, ktorý vo svojom životnom príbehu odkryl svoj citový svet a chcel, aby jeho spomienky pripomenuli úžasných ľudí, pre ktorých česť, pokora a práca znamenali čosi také prirodzené ako čerstvá voda z prameňa a voňavý chlebík z pece.
Tento rok sa stanete laureátom Ceny prezidenta festivalu Art Film Fest Milana Lasicu. Ako vnímate toto ocenenie?
Ak človek od niekoho dostane a prijme pozornosť, povedzme formou milého úsmevu, láskavého pohladenia, vrúcneho objatia, dôverne podanej ruky či slovného vyjadrenia uznania a vďaky, mal by si takúto pozornosť vážiť a byť za ňu vďačný. Samozrejme, ak je úprimná.
Festival pravidelne oceňuje a vyzdvihuje významné herecké osobnosti. Čo podľa vás odlišuje priemerného herca od skutočnej hereckej osobnosti?
Veľkosť talentu a schopnosť empatie ku všetkým situáciám a okolnostiam, ktoré mu ponúkajú postavy v tvorivom procese.
Slovenský filmový ústav posledné roky digitalizuje poklady národnej kinematografie, medzi ktorými sú aj filmy, v ktorých ste hrali. Pri príležitosti predsedníctva SR v EÚ vyšla desaťdielna kolekcia filmov, okrem iných obsahuje aj film Boxer a smrť. Tá sa potom pri rôznych príležitostiach hrala po celom svete, a tieto známe filmy sa pravidelne ešte premietajú v zahraničí na festivaloch. Aké je objavovať sa na medzinárodných plátnach aj roky po tom, čo sa herectvu už aktívne nevenujete?
Vždy ma poteší správa či informácia, že niekde vo svete sa prezentuje slovenské umenie. Nemusí ísť iba o filmovú tvorbu, ale vôbec o kultúrne hodnoty z dielne talentovaných slovenských tvorcov.
Mária Galajdová, Festivalový denník
Film Boxer a smrť zo sekcie Cena prezidenta festivalu MFF Art Film Fest hrajú:
- júna | 16:15
Kulturpark 2 JOJ Cinema
